Kto by si vybral byť mužom v Británii?

Zhrnujeme článok Richarda Morrisona, ktorý vyšiel v denníku Times.

Bývalá feministka Doris Lessingová konštatuje, že je jej ľúto mužov. Malo by  ich nám všetkým byť ľúto. Chlapci dnes nemajú žiadne mužské vzory, a tak sa dostávajú na okraj spoločnosti už v prvých ročníkoch základnej školy.

Každý večer, keď idem miestnym parkom. Okolo detského ihriska sa poflakújú výrastkovia: tváre zaťaté v nepriateľských grimasách, päste zastrčené náladovo do vreciek nohavíc,  hudba - gangster rap im neustále búši slúchadlami do hlavy. Aký je ich zmysel života? V súčasnosti je ním zterorizovat mladšie deti natoľko, aby im odovzdali svojich päť alebo desať libier.  V našej časti severného Londýna vie každý desaťročný chlapec, o čo ide. Čo čaká týchto chlapcov v živote? Skôr alebo neskôr sa dostanú do stretu so zákonom a budú uväznení v jednom z pekelných britských väzení pre mladistvých. Tam prežijú len tým, že sa naučí robiť ešte horšie veci. Alebo neprežijú. Zo štatistík vyplýva, že dosť veľký počet z nich sa nedožije vyššieho veku ako 25 rokov: buď spáchajú samovraždu sami, alebo ich niekto zabije. Sú to stratení mladí muži. Po celej krajine ich musia byť státisíce.

Na britských univerzitách už študuje dvakrát toľko dievčat ako chlapcov.

Akosi sa nám podarilo vytvoriť podtriedu mladých mužov. Je to zlé pre nich aj pre nás. Vidíme výsledky všade okolo: v páchaní anglických futbalových fanúšikov, v neslávne známych vraždách posledných rokov, v nepokojoch v Oldhamu a v Bradforde, v šikanovania aj na školských ihriskách na prvom stupni, v desivom rozšírení vražedných narkotík na robotníckych sídliskách a v občasnom nebezpečenstve, ktoré sa skrýva v parkoch i v nákupných strediskách aj stredostavovských štvrtí.

Dlho sme sa usilovali o to vytvoriť "rovnosť príležitostí" pre dievčatá a fatálne sme zanedbali chlapcov. A slovo "fatálne" nie je v tomto kontexte príliš dramatické. Vo veku od 15 do 24 rokov páchajú chlapci päťkrát častejšie samovraždu ako dievčatá, štyrikrát častejšie sa stávajú závislými na alkohole alebo na drogách a deväťkrát častejšie sa stávajú bezdomovci a žijú v uliciach.

Ak sú títo chlapci náhodou ešte černosi, majú zlé vzdelanie a pochádzajú z chudobného prostredia, sú ešte drastickejšie znevýhodnení. V údajnej rovnostárskej Británii dvadsiateho prvého storočia môže očakávať belošské dievča zo stredných vrstiev, že bude žiť o 15 rokov dlhšie ako černošský mladík z robotníckych vrstiev. Ak prijmete hypotézu deprimujúcej knihy psychológa Anthonyho Clara On Men: Masculinity in Crisis (O mužoch: mužstvo v kríze), dospejete k názoru, že problém s mladými mužmi je len súčasťou širšieho rozkladu, ktorý postihuje všetkých mužov, mladých aj starých, ktorí zisťujú, že boli v prílivovej vlne spoločenských zmien odsunutí stranou.

Mladí muži dnes tiež v podstate nemajú žiadne pozitívne mužské vzory. A bez pozitívnych vzorov napodobňujú mladí muži vzory zlé: násilníci, predavači drog a šéfovia gangov. Je to príliš pesimistické? Pozrime na fakty. Rozvedené rodiny znamenajú v drtivej väčšine prípadov, že sa o deti stará matka bez otca. V škole je to to isté. Menej ako každý piaty učiteľ v základnej škole je muž. Je to deprimujúci obraz, a  nie je charakteristický len pre Britániu.

Ale je tu aj prístup Jane Fondovej. Tá venovala 9 miliónov libier na vytvorenie vzdelávacieho strediska na Harvardskej univerzite. Argumentuje, že po mnohých desaťročiach, kedy sa pedagógovia snažili zameriavať na dievčatá, by sa teraz mali zamerať na chlapcov.